Určite si vieš predstaviť situáciu, že sa na niečo tešíš. Máš to už takmer na dosah ruky, noooo, niekde sa stane chyba a z plánu je aeroplán. Tak sa vždy začali moje potulky po Kremnici. Koľkokrát som tu bol a chcel som navštíviť bájnu Minciareň Kremnica, toľkokrát som sa do nej nie mojou vinou nedostal. Poslednýkrát som si už povedal, že na toto fakt trpezlivosť nemám a budem hľadať na svojich potulkách nemenej zaujímavé, no dostupnejšie miesta. Až tu zrazu, v mojej pomyselnej banskej mape zasvietila Štôlňa Andrej, ktorá sa nachádza kde? No predsa v Kremnici.
A tu začalo moje ďalšie dobrodružstvo. Spočiatku to vyzeralo, že z bádania pod zemou nič nebude. Trpezlivo som čakal a vyčkával, či sa na fáranie ešte niekto prihlási. Pretože sme potrebovali byť piati. Minimálne piati, aby sa pre návštevníkov bane brána otvorila. A hoci to nevyzeralo nádejne – veď koho by čerti hnali v piatok doobedu kdesi do štôlne? No nakoniec sa zázrak stal a keď mi zazvonil telefón s potešujúcou správou, že fáranie je možné zrealizovať, nebolo viac nad čím uvažovať.
Pribalil som si teplejšie oblečenie a s prilbou a čelovkou som pripravený čakal, kedy sa vchod do podzemia otvorí a ja sa vydám na jeho prieskum. V útrobách Štôlne Andrej som prešiel okolo 600 metrov. Na jednotlivých stanovištiach je porovnávaná práca baníkov v 17., 18. a 20. storočí. Najzaujímavejšia časť fárania pre mňa bola, keď sprievodkyňa zapálila olejovú lampu a my sme zhasli naše baterky. Krehké svetielko osvetľovalo len malú časť priestoru. Následne lampu zhasla a všade navôkol sa rozhostila tma. Banská, čiernočierna tma, akú len tak hocikde nezažijete. Takýto zážitok z olejového lampášu a jeho následného zhasnutia som doteraz nikdy v žiadnej bani nezažil.
Až tu som si uvedomil, ako sa baníci v 17. storočí natrápili pri práci a za naozaj mizerných podmienok. O bezpečnostných prvkoch pri práci nebolo chyrovať. Žiadne prilby či pevná obuv. Navyše nie všetci mali financie na zabezpečenie oleja do lampy. Ak naň nemali peniažky, alebo ho počas fárania minuli, jednoducho v bani nesvietili. Prišlo mi ľúto chlapcov, ktorý už vo veku desať rokov robili „behačov“. Nekvalifikovanú pracovnú silu, ktorá baníkom pomáhala pri práci. Pomáhali s vynášaním vyťaženej horniny z bane, alebo s inými pomocnými prácami. V tejto dobe je to pre mňa nepochopiteľné. Nemali detstvo, pomáhali zabezpečiť obživu v rodine. Takže žiadne mobily či tablety. Tieto deti to mali často o to náročnejšie, že ak nemali zabezpečené svietenie, presúvali sa v štôlni po tme. Museli teda poznať zákutia podzemia tak, aby sa nestratili. Neviem si predstaviť, že by som sa ja, ktorý zablúdim aj v nemocnici, mal pohybovať v podzemí v úplnej tme.
Kremnické podzemie ukrývalo zásoby zlata a striebra. A nejaké to zlato vraj stále ešte aj ukrýva. Práve Štôlňa Andrej je prieskumná. Prieskumom sa zisťovalo, či sa v lokalite nachádza dostatok zlata a striebra a oplatí sa realizovať ťažbu. A príležitostný geologický prieskum tu prebieha aj v súčasnosti.
Mimochodom. Kremnicou prechádza aj Barborská cesta. Prešiel som ju minulé leto a je to jeden z najlepších zážitkov. Spoznal som mnoho miest, ktoré spája baníctvo.
A čo dodať na záver? Prehliadka to bola fajn a určite som sa niečo nové dozvedel. Najviac vo mne zarezonoval zážitok s olejovou lampou a chvíľa úplnej tmy. Trochu mi však bolo ľúto zanedbaného okolia, strojov, ktoré si v bani zažili svoje a teraz hrdzavejú pred štôlňou. Štôlňa Andrej má pritom podľa mňa veľký potenciál a je sa tu o čom rozprávať. Celkový dojem z návštevy trochu pokazila komunikácia a organizácia vstupu. Keď sa na niečo tešíš, dvakrát si overuješ, či sa návšteva uskutoční, a dozvieš sa, že ak ideš do Kremnice len kvôli Štôlni Andrej, ani do nej nemusíš ísť, to vie celkový zážitok dosť pokaziť. A to je škoda.
