Predstav si deň, v ktorý sa s nostalgiou prenesieš do domčeka starých rodičov. Kuchyňa vonia po čerstvo upečenom chlebe, z kôlne sa ozýva kladivo a pílka. Na tom istom mieste objavíš etnologické artefakty ľudí, ktorí tu žili. Zároveň Ťa tu expozícia naladí aj na banskú nôtu a vystrojený s baterkou a prilbou spoznáš štôlňu ktorá je krátka, ale nezvyčajná. A navyše. Z vtáčej perspektívy spoznáš malebný Spiš v pokoji, bez davov ľudí. A ak Ti bude clivo, na ľudí naďabíš v Obrom raji.
Toto všetko som videl a zažil v rozľahlej dedinke Hnilčík. Vždy, keď som tadeto prechádzal, mal som pocit, že je nekonečne dlhá, rozťahaná, no proste nekonečná. Cestu som trávil obdivovaním domčekov, dreveničiek, záhradok, koníkov a danielov, ktoré som zahliadol z okna. Atmosféru Hnilčíka vystihol náš sprievodca: „Je tu romantika, pokiaľ nenapadne sneh.“.
Drevená budova s bielymi okenicami, upraveným trávnikom a banským vozíkom je nielen materskou školou, ale aj Banským skanzenom. A práve tu sa cestuje v čase. Vážne. Ocitnete sa v dobách, keď sa ľudia venovali tradičným ľudovým remeslám – včelárstvu, spracovaniu dreva, železa, povozníctva. Kochal som sa hoblíkmi, pílkami, dlátami, tkáčskymi krosnami, maselnicami, putňami. Och, tá drevená kolíska…
Vo vedľajších izbách sa nachádza banská expozícia so zbierkami hornín, karbidkami, fokošmi, prilbami a všetkým, čo baníci v tunajších baniach potrebovali pri svojej práci. A potom mi sprievodca ukázal učebnicu z roku 1835/1836 a neveril som vlastným očiam. Derivácie, integrály, diferenciálne rovnice… V tej chvíli som pochopil, že baníci museli ovládať oveľa viac než len prácu s krompáčom.
Objavovanie Hnilčíka v skanzene nekončí. Určite odporúčam nakuknúť do Štôlne Ľudmila. Vydáte sa k nej zo skanzenu po Roztockom údolí, ktorým vedie úzka cesta lemovaná upraveným záhradkami a udržiavanými domčekmi. Na konci údolia ma potešili krásne drevené dvojposchodové budovy kolónie bývalého banského závodu. Pri Banskej klopačke som odstavil auto a posledným úsekom cesty som sa zviezol s miestnym sprievodcom.
Vystrojený s prilbou na hlave a baterkou v ruke som prešiel asi 100 metrov v podzemí Štôlne Ľudmila. Prvé, čo ma prekvapilo, keď som do nej vošiel, boli vysoké chodby. Čakal som nízke priestory, v ktorých sa budem zohýbať. Namiesto toho som sa ocitol v kamenných chodbách pripomínajúcich akési podzemné klenby. Chodby sú tu vysoké – vďaka plochým kameňom, ktoré vytvárajú lomený oblúk. Baníci ich ukladali na seba bez použitia spojovacieho materiálu. A držia dodnes. Takéto štôlne domáci označujú „podzemnou gotikou“. A ak budete zvedaví, sprievodca vám vysvetlí, prečo sú stropy tak vysoké a ako pracovali baníci v dobách, keď nemali moderné prístroje. Nemenej fascinujúce zistenie je, ako sa uskladňovali výbušniny využívané v baniach. A keď sa poriadne zapozeráte, nájdete aj jeden z dvoch endemitov, ktoré sa nachádzajú len v Hnilčíku. Biela pleseň je fascinujúcejšia na stene štôlne ako zabudnutá desiata v školskej taške.
Pred portálom sa nachádza prístrešok so sedením, kde som doplnil energiu a vydal sa po chodníku na Kamennú osadu – dvom vyhliadkam a malej via ferrate na kopci Stangenberg-Hlinisko. Po ceste označenej zelenou turistickou značkou som takmer nikoho nestretol. Ani keď som došiel k ferrate, na ktorej vrchole čakal pekný výhľad na Tatry a okolie. Ferratu by som tu nečakal. Nič náročné, ale k vyhliadkam sa dá dôjsť aj jej obídením. Takže o nič neprídete, ak sa bojíte rebríkov.
Hnilčík ponúka ďalšie náučné ale aj turistické a cyklistické chodníky. Tie som si však nestihol prejsť. Ale to nevadí – o dôvod viac, sa sem vrátiť.
A čo dodať na záver? Určite sa do Hnilčíka vyberte. Nielen kvôli expozíciám, ale aj kvôli miestnemu sprievodcovi. Je to pán, ktorému by ste netipovali skutočný vek. Jeho múdry a vľúdny pohľad evokoval chuť bádania a pýtania sa. Je patrične hrdý na to, čo sa dobrovoľníkom podarilo vytvoriť a zachovať. Je vďačný, že môže svoje vedomosti odovzdávať verejnosti a ďalším generáciám. Robí to rád – cítiť to z jeho rozprávania a nadšenia.
Príďte do Hnilčíka. Pretože niekedy sa najväčšie poklady nenachádzajú v propagovaných atrakciách. Ale v nenápadných budovách s „obyčajne – neobyčajným“ sprievodcom. Na miestach, o ktorých sa veľa nehovorí, na miestach, ktoré treba vidieť. Na miestach, v ktorých sa písala história, ale ktorých budúcnosť je neistá. Pretože takéto miesta držia pri živote už len jednotlivci. S pribúdajúcim vekom a zdravotnými problémami v nich rezonuje otázka: „Čo sa s ich expozíciami (ktoré budovali a zachovávali častokrát vo voľnom čase) stane? Kto sa o nich postará?“. Pretože akosi niet záujmu, financií no najmä nasledovateľov…
Odporúčania:
Skanzen nemá stále otváracie hodiny a preto je potrebné dohodnúť návštevu vopred telefonicky na t. č. 0903 243 349.
Do expozícii sa platí dobrovoľné vstupné. Miesta ako toto nevznikajú samy od seba. Niekto im venuje svoj čas, vedomosti aj kus života. A práve preto si zaslúžia našu návštevu. Niekedy totiž aj obyčajná vstupenka alebo dobrovoľný príspevok pomôžu viac, než si myslíme.
Hoci je sprístupnená časť štôlne krátka, vyzbrojte sa mikinou, je v nej chladno aj v lete.
