Pri slove baníctvo si väčšina z nás predstaví ťažbu uhlia či rúd. Málokto vie, že v minulosti patrila medzi významné banícke odvetvia aj ťažba soli. Soľné bane boli rovnako náročné na prácu a vyžadovali si zručnosť, silu a vytrvalosť baníkov. Vydajte sa po stopách „soľného“ baníctva do Solivaru, mestskej časti Prešova, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie technické dedičstva Slovenska. Komplex historických budov – gápľa, četerne, varne a skladu soli rozpovedá príbeh o tom, ako sa soľ dostávala z podzemia na stoly ľudí a prečo bola kedysi cennejšia než zlato.
Ťažba soli
História ťažby soli v Solivare siaha do 16. storočia, keď sa začalo s hĺbením Cisárskej šachty, neskôr nazvanej Leopold. Šachta bola razená postupne, jej celková hĺbka dosahovala 155 metrov. Slúžila na čerpanie soľanky – slanej vody, ktorá sa následne odparovala a menila na kryštalickú soľ. Baníci do jej útrob vchádzali po päť metrov dlhých rebríkoch. Počas šichty tak zliezli tridsaťjeden rebríkov nadol a rovnako aj nahor. Pri ťažbe si svietili kahancami a pracovali pri teplote 11-15 stupňou. Vždy pracovali po dvoch až štyroch. Kvôli bezpečnosti.
Baníci spočiatku vyťažený kameň vynášali v nošách na chrbtoch. Lebo v tom čase neboli k dispozícii moderné technológie. Ale vďaka svojmu dôvtipu tunajší majstri vymysleli mechanizmus čerpania soľanky pomocou obrovského dreveného stroja – gápľa.
Gápeľ
Solivarský gápeľ je jedným z najväčších v strednej Európe. Jeho hriadeľ je vyrobený z 9 m dlhého kokošovského dubu, ktorý sa vďaka svojim vlastnostiam využíval nielen v stavebníctve. Pikoškou je, že ložisko hriadeľa má priemer 3cm, čo je na tento kolos neuveriteľné.
Vo vrchnej časti gápľa bol umiestnený veľký drevený bubon, na ktorom bolo navinuté 145 m dlhé lano. Lanom sa do zeme spúšťal prázdny mech vyrobený z hovädzej kože a zároveň sa z hlbín vyťahoval mech naplnený soľankou. Každých päť minút sa z hlbín zeme vytiahlo jedno naplnené vrece. Do vreca sa zmestilo 2-2,5 tony soľanky, čo predstavovalo približne 5OO – 700 litrov.
Celý mechanizmus gápľa by sa nezaobišiel bez hnacej sily. Na tú sa využívali kone. Na ramenách gápľa boli sedadlá pre pohoničov, ktorí ovládali 8 koní. Koníky odvádzali ťažkú a namáhavú prácu. Otáčať veľkým a ťažkým strojom bolo dozaista náročné. Navyše, aby sa pri práci nebúrili a neodmietali pracovať, mali klapky na očiach. Vedomie, že pri práci chodia dookola by im určite nepomohlo. Koníky sa menili každé štyri hodiny – aby si oddýchli a načerpali sily do ďalšej práce. Pri striedaní koní sa čistila aj podlaha. Od konských exkrementov. Apropo podlaha. Tá bola vyrobená z odolného dreva, aby sa nezničila od konských kopýt. A kto bol autorom gápľa? Nevedno. No určite to musel byť šikovný a zručný človek s dávkou predstavivosti a presnosti. Gápeľ slúžil na ťažbu do roku 1908, neskôr ho vystriedal pohon na elektrický prúd.
Četerna
Príbeh soli pokračuje v ďalšom objekte. Vyťažená soľanka sa uskladňovala v četerniach – obrovských drevených nádržiach postavených v roku 1815. Soľanka tu bola samospadom vedená v potrubí do ôsmych nádrží, ktorých objem bol 1200 hl.
Nádrže boli vybudované na andezite ťaženom v slánskych vrchoch. Osvedčil sa vďaka svojmu sopečnému pôvodu a trvácnosti. Nádrže vyrobené zo spišských borovíc bohatých na živicu uskladňovali soľanku. Soľanka sa následne pomocou žľabu vlievala do jamy, kde sa čistila. Dreveným potrubím sa dopravila do varne, kde ju čakal ďalší proces úpravy – odparovanie.
Varne
Na ďalšie spracovanie soľanky slúžila varňa František, ktorú v roku 1800 otvoril František Ferdinand ako novú varňu, ktorej predchodkyňa Ferdinand znefunkčnela po požiari. Zo šamotových tehál boli vytvorené pece, do ktorých sa prikladali celé kmene stromov.
Za smenu sa spálilo 18m3 dreva, ak pracoval obe pece, bolo dreva cez 40 m3. Už v tej dobe to bolo obrovské množstvo dreva. Najskôr sa získavalo v blízkom okolí, neskôr železnice zvážali drevo z celého regiónu.
Pece „vykurovali“ obrovské platne, ku ktorým bola pomocou čerpadiel privádzaná solanka. Tú pracovníci za pomoci pociskov – dlhých drevených palíc intenzívne miešali, aby nedošlo k pripáleniu soli. Pracovníci sa na tejto prevádzke dožívali priemerne 42 rokov. Prečo? Bola to fyzicky namáhaná práca pri veľkom teple. Navyše soľ im vyžierala kožu. Zabrať dostali aj pľúca, ktoré vysušoval lúh.
Odparením vody vznikla soľ. Tá však bola vlhká a na bežné použitie nevhodná. Preto ďalej putovala do sušiarne. Odtiaľ pomocou vagónov úzkokoľajnej železnice putovala do baliarne a skladu.
Prievan a stála teplota vytvárali ideálne podmienky pre uskladnenie soli. Sklad sa využíval až do ukončenia ťažby. Následne bol využívaný na rôzne účely. Až do roku 1986, kedy bol zničený v dôsledku masívnemu požiaru. Finančné prostriedky na jeho záchranu sa zháňali dlhých 28 rokov. No podarilo sa a po 11 mesačnej rekonštrukcii sa sklad môže opäť využívať. Na komerčné účely a rôzne kultúrne podujatia.
Je obrovským šťastím, že vďaka Dr. Štefanovi Butkovičovi, CSc. a jeho vytrvalosti bol tento dômyselný komplex uchránený a klasifikovaný ako Národná kultúrna pamiatka. Aj vďaka jeho neoblomnosti si mohli v roku 2001 prvý návštevníci na autentických miestach vypočuť príbeh prešovskej soli.
Klopačka
V priľahlej uličke na kopčeku sa hrdo vypína klopačka, ktorá svoju činnosť započala v roku 1776. Miestny vartáš zvolával o 6:00 baníkov do práce a o 18:00 z práce. Zároveň zvolával obyvateľov na prídel obylia a soli pre domácnosť. Hoci po prvej svetovej vojne stratila svoj význam, dodnes pripomína bohatú banícku tradíciu regiónu.
Miestni baníci
Samotná výroba soli by sa nezaobišla bez pracovitých ľudí. Tunajší baníci sa dožívali maximálne 50 rokov. Ako som už spomínala – zabrať dostali pľúca, koža a kĺby v dôsledku reumy. Napriek ťažkým podmienkam tvrdo pracovali a za svoju prácu dostávali plácu v hodnote štyroch grajciarov. Naopak, príjem kasy cisára v 16. a 17. storočí vďaka predaju soli tvoril až 40 percent príjmov čo svedčí o tom, že v minulosti bola soľ naozaj drahou komoditou.
Jednou zo zaujímavosti ktorá ma pri prehliadke Solivaru zaujala je informácia o podzemnej kaplnke. Je známe, že baníci boli hlboko veriaci ľudia, ktorých práca ale i život boli častokrát späté s vierou. V podzemí si podobne ako vo Wieliczke vyubudovali kaplnku, do ktorej sa utiekali. Soľná kaplnka mala kapacitu 100 ľudí a jej výzdoba a vybavenie boli zo soli. Po zatopení však baníci prišli o svoj svätostánok. Podarilo sa im však zachrániť sochu soľnej Panny Márie, ktorá bola prenesená do blízkeho kostolíka. Keďže poškodzovala vybavenie a výzdobu kostolíka svojou schopnosťou pohlcovať vlhkosť, bola presunutá nevedno kam. A keďže baníci prišli o svoju podzemnú kaplnku, rozhodli sa na povrchu postaviť novú a zasvätili ju sv. Rochusovi – opatrovníkovi, ktorý pomáhal ľuďom, ktorých postihol mor.
Závod „Prezident Masaryk“
Keďže sa dopyt po soli neustále zvyšoval, vedenie závodu bolo nútené zaoberať sa otázkou zvyšovania kapacity produkcie závodu. Nakoľko boli snahy o modernizáciu závodu márne, začala výstavba nového štátneho solivaru „Prezident Masaryk“. Po štvorročnej výstavbe bola prevádzka v roku 1925 slávnostne spustená. Ako moderný závod na spracovanie soli mal zvýšiť kapacitu produkcie a efektívnosť výroby. Napriek tomu, že bol technologicky pokročilejší, nedokázal plne konkurovať starému solivaru, kde sa vyrábala hrubozrnná soľ, zatiaľ čo v novom závode sa produkovala jemná prachová soľ. Postupom času sa ukázalo, že tradičné odparovanie soľanky je menej efektívne v porovnaní s ťažbou kamennej soli v iných oblastiach Slovenska. Zmeny v priemysle, ekonomické faktory a konkurencia viedli k postupnému útlmu výroby, až nakoniec bola prevádzka závodu ukončená.
Solivar v Prešove nie je len súbor historických budov – je to živá pripomienka vynaliezavosti, vytrvalosti a tvrdej práce našich predkov. Každý gápel, každá četerňa, každá tehla vo varni nesie v sebe príbeh ľudí, ktorí tu po stáročia pracovali, aby priniesli na naše stoly vzácnu soľ. Dnes, keď sa prechádzame týmto unikátnym komplexom, môžeme si predstaviť dunenie gápla, kroky baníkov zostupujúcich do šachty, či kone trpezlivo krúžiace pri ťažbe soľanky. Solivar je dôkazom toho, že aj soľ mala svojich baníkov – ľudí, ktorí v ťažkých podmienkach vytvárali hodnotu, ktorá bola kedysi cennejšia než zlato. Verím, že sa dielo ich práce uchová aj pre nasledujúce generácie, aby aj ony mohli počuť príbeh soli z prešovského Solivaru. Lebo miesta ako toto si zaslúžia, aby ich história žila ďalej.
