Predposlednú novembrovú nedeľu som cestovala do Smolníka s cieľom zúčastniť sa slávnostnej svätej omše zasvätenej patrónke nášho Rímsko-katolického kostola sv. Kataríny. Dôležitosť a významnosť sviatku podčiarkuje aj tradičný sprievod bývalých baníkov zastrešených Baníckym spolkom Bratstvo Smolník – Smolníka Huta. V hlave sa mi rojili nápady na nafotenie parádnych fotiek, v šuplíku trónil pripravený text, ktorý by nadväzoval na článok o tejto slávnosti z novembra 2024.
No ak sa hovorí: „Človek mieni, Pán Boh mení.“. V tomto prípade moje plány menil Martin, ktorý na svojom bielom koni docválal neskôr, ale o to intenzívnejšie. Ťažké snehové vločky pocukrovali krajinu a spôsobili paseku nielen na cestách, ale aj na stĺpoch elektrického vedenia. Oslabené stromy nevládali bojovať proti ťažkému snehu a tak svoju stromiu púť ukončili na hlavných cestných ťahoch či stĺpoch vysokého napätia. Smolník a priľahlé dediny sa ocitli v objatí snehu, bez elektrického prúdu.
Pre rozmaznaných mestských ľudí to nie je lákavá predstava. No pre miestnych horalov to nie je nič nezvyčajné. Pamätám si na zimy, ktoré boli zimami. Keď sme šantili v snehu, sánkovali sa susedovi predo dom a on nám našu dráhu vysypával popolom. Pamätám si na zimy, kedy boli záveje snehu väčšie ako my deti. Pamätám si na zimy, v ktorých som sa naučila sama lyžovať, či neskôr bežkovať. Ako siedmaci sme absolvovali lyžiarsky výcvik na miestnej zjazdovke. Niektorí z nás sa prvýkrát viezli na vleku. Vďaka trpezlivým rodičom boli zimy aj o korčuľovaní sa na zamrznutom močiari pri futbalovom ihrisku. Naši statoční otcovia v tuhých mrazoch polievali lúku pred bytovkou, aby nám urobili klizisko a nemali sme to domov ďaleko. Neskôr obec zabezpečila klzisko, kde sme sa za symbolický poplatok stretávali nielen mi deti, ale aj naši rodičia. Po celodennom šantení v snehu, stavaní snehuliakov, bunkrov či sánkovačiek sme domov chodili na zvolávanie rodičov s červenými lícami, mokrí ako mačatá, no šťastní a spokojní.
Časté výpadky elektriny boli aj počas môjho detstva súčasťou nášho života. Nebolo nič nezvyčajné, keď pravidelne pred Štedrým večerom vypadla elektrina aj na pár hodín. Koláče sa síce v rúre nedopiekli. No družní susedia sa postretali na spoločnej chodbe v bytovke za svetla sviečok, s poctivým čajom s rumom, smiechom a dobrou náladou. Nikto neprežíval absťáky z nefunkčnej telky či iných výdobytkov vtedajšej doby. Nikoho netrápil nedokončený zemiakový šalát. Užili sme si moment, ktorý sa naskytol. Veď či by sme sa zlostili málo, alebo veľa, aj tak by sme situáciu neovplyvnili.
V čerstvej pamäti mám uloženú spomienku na úvod roku 2013, kedy sme ostali odrezaní od sveta tri dni. Bez signálu. Bez elektriny. Domácnosti s kotlami na elektrinu aj bez vody či tepla. V obchodoch sme nakúpili všetko možné, aby sme toto obdobie prečkali. Nik nevedel, ako dlho potrvá. Nejazdili autobusy, nejazdili zásoby s jedlom. Paradoxne to boli časy, kedy sme boli k sebe lepší. Keď sme si požičali zápalky, či šťastlivci s plynovými bombami uvarili horúci čaj uzimeným susedom. Navzájom sme si pomáhali s odpratávaním snehu…
Presne tieto a ďalšie spomienky na zimu ma napadli v predposlednú novembrovú nedeľu, keď som sa vracala domov. Lebo Smolník nie je len o bohatej histórii, baníctve, či technických pamiatkach. Je aj o ľuďoch, ich spomienkach a v ich schopnosti nájsť radosť aj v ťažkých časoch.
Aj keď som slávnostnú omšu nestihla, som počasiu vďačná za to, že mi umožnilo vrátiť sa do bezstarostných detských čias. A hoci tento článok vyznieva nostalgicky, verím smolníčanom, ktorým aktuálne odstávky elektriny komplikujú život. Ale aj o tomto je život v Smolníku.
